Kláštor bol obkolesený vysokánskymi múrmi, ktoré poskytovali mníchom ochranu pred okolitým svetom a zároveň poskytovali ochranu aj stovkám bielych mačiek žijúcich s mníchmi. Mačky hrali v náboženstve Kittah významnú úlohu. Niektorí mnísi mali takú čistú a číru dušu, že nemohla opustiť tento svet. Po smrti bohyňa premenila dušu zomretého mnícha na bielu mačku a mních žil v tejto podobe naďalej so svojimi druhmi. Bola to práve bohyňa, ktorá rozhodovala o tom, duša ktorého mnícha bude môcť žiť ďalej v tele posvätnej mačky.
Medzi mníchmi žil aj veľmi starý mních menom Mun-Ha. Bol veľmi pobožný a tak sa o ňom hovorilo, že sám boh Song-Hyo stvoril a zaplietol vlasy jeho zlatistej brady. Mun-Hove myšlienky boli určené len bohovi Song –Hyo a bohyni Tsun Kyan-Kse. Po boku Mun-Ha sedávala vždy jeho obľúbená biela mačka so zlatými očami, ktoré boli odrazom mníchovej zlatistej brady. Mačka sa volala Sinh.
Jednej strašnej noci bol kláštor napadnutý hordou Siamskych lúpežníkov. Tí počas svojho drancovania zavraždili aj mnícha Mun-ha, ktorý ani v tejto chvíli neopustil svoju zbožňovanú bohyňu. Až do svojej poslednej chvíle a svojho posledného dychu uprene hľadel do zafírových očí bohyne.
A vtedy sa stal zázrak : Sinh vyskočil na hlavu mŕtveho mnícha a tak ako jeho pán aj on hľadel uprene do očí bohyne. V tej chvíli sa farba jeho očí zmenila na zafírovú a jeho oči žiarili tak ako oči bohyne. Srsť na labkách a chvoste sa zmenila na tmavú a na tvári sa objavila tmavá maska. Zvyšok tela nadobudol zlatistý nádych. Biele ostali len konce labiek, ktoré sa dotýkali hlavy starého mnícha, ako znamenie jeho čistoty. Len raz Sinh otočil hlavu smerom k obrovskej bráne kláštora a mníchom s hneď podarilo zavrieť bránu a zastaviť tak ďalšie drancovanie lupičov.
Sedem nasledujúcich dní sedel Sinh pri svojom pánovi bez jedla a bez vody a hľadel do očí krásnej bohyne, vediac, že len jeho smrť umožní stretnutie jeho pána s bohyňou.
Na siedmy deň Sinh zomrel a odniesol dušu Sin-Ha k jeho zbožňovanej Tsun Kyan-Kse.
Nasledujúci deň sa sfarbenie všetkých mačiek v kláštore zmenilo tak ako sfarbenie Sinha.

História
Tam, kde končí legenda, začína história plemena Birma. Kláštor, v ktorom boli Birmy odchovávané žil pokojným životom až do nájazdov lúpežných hord na začiatku tohto storočia. Mníchom prišli na pomoc dvaja dobrodruhovia: Auguste Pavie a Major Gordon Russel. Nakoľko bola ich pomoc osožná nie je známe, ale ako akt vďaky mnísi týmto mužom, žijúcim neskôr vo Francúzsku, poslali niekedy okolo roku 1919 párik Biriem. Kocúr Madalpour náročnú a vyčerpávjúcu cestu neprežil, ale mačka menom Sita vydržala a bola našťastie gravídna. Dala základ populácii Biriem vo Francúzsku, kde bolo toto plemeno uznané ako samostatné v r. 1925. Dodnes sa Francúzsko považuje za kolísku chovu tohto plemena. Z tejto malej populácie pochádza väčšina Biriem na celom svete.

Počas Druhej svetovej vojny sa zachoval len jeden pár Biriem a toto plemeno takmer vyhynulo. V záujme jeho zachovania bolo nutné prikrížiť iné plemená a trvalo dlhé roky, kým sa chov obnovil a stabilizoval.
Plemeno čakalo na svoje uznanie v ostatných krajinách dlhé roky. Vo Veľkej Británii bolo uznané až v r. 1966 a v USA až v r. 1967, napriek tomu, že v experimentálnej triede bolo vystavované už niekoľko rokov predtým.
V súčasnosti je uznávané vo všetkých rozhodujúcich združeniach zastrešujúcich chov mačiek po celom svete a to : FIFe, GCCF, CFA a TICA.
Vo vačšej či menšej miere je s ním možné stretnúť sa na väčšine výstav mačiek a svojou atraktivitou, nenáročnosťou na chov a starostlivosť si neustále získava čoraz viac priaznivcov.

Vzhľad
Birma je polodlhosrsté plemeno s odznakmi, označovanými aj ako colorpoint.
Ideálna Birma pôsobí dojmom mohutnej mačky s jemnou a hodvábnou srsťou, ktorá však nie je až taká dlhá ako u dlhosrstých plemien napr. Perzských. Hmotnosť mačky sa pohybuje v priemere okolo 3,5 kg, kocúra okolo 4,5-5kg. Farba srsti je bledá a často máva zlatistý nádych. Mala by mať svetlejší odtieň farby znakov. Znaky: tvár, labky a chvost sú tmavšie podobne ako u Siamskych, alebo Perzských colorpointov a môžu byť v rôznych farebných varietách. Birma je známa najmä vďaka bielym labkám nazývaným aj ponožky. Ponožky na predných labkách končia v oblasti zhybu prstov a ponožky na zadných labkách plynule pokračujú v zadnej časti vyššie a končia v tvare obráteného „V“ nazývaného „ostrohy“. Ideálne je, keď sú ponožky na všetkých labkách rovnaké a symetrické, ale odchovať Birmu s perfektnými znakmi je veľmi obtiažne a ani rodičia s perfektnými znakmi, ponožkami a ostrohami nie sú zárukou, že z ich spojenia vzídu perfektné mačiatka.
Hlava Biriem je mohutná so silnou bradou a má tzv. „Románsky profil“. Oči sú takmer okrúhle a ich farba je hlboká modrá až zafírová – čo je ďalším výrazným znakom tohoto plemena.
Birmy sú často zamieňané za exteriérovo podobné plemená mačiek a to najmä: Ragdoll, Burma, Himalájske, Siamske, Perzské colorpoint, alebo Snowshoe. Napriek podobným exteriérovým znakom sa tieto plemená navzájom výrazne odlišujú.

Povaha
Birma je plemeno s prekrásnou rovnováhou prevažnej častí charakterových vlastností. Žiadna z ich povahových čŕt nezachádza do extrémov, čo z týchto mačiek robí ideálneho spoločníka pre všetkých, ktorí od mačky neočakávajú práve extrémy. Birma nie je ani nadmerne prítulná, ale ani nadmerne nezávislá. „Neobťažuje“ človeka vynucovaním si neustálej pozornosti, ale keď cíti potrebu blízkosti priateľa, vie veľmi nevtieravým a neodolateľným spôsobom upútať vašu pozornosť.
Postráda známky agresivity voči ľuďom, iným plemenám mačiek či dokonca aj voči psom, takže sa s nimi navzájom veľmi dobre znáša. Škrabance sú zriedkavé dochádza k nim len vo výnimočných prípadoch, kedy vaša mačka nemá inú možnosť, ako sa brániť. Ak má možnosť, uprednostní radšej ústup a stiahne sa niekde do ústrania.
Hlasové prejavy sú jemné a melodické, dalo by sa povedať, že pôsobia až smiešne vzhľadom k mohutnému dojmu, ktorý Birma vzbudzuje. Keď sa rozhodnú „prehovoriť“ obvykle je to vtedy, keď sa dožadujú svojej porcie, alebo potrebujú trochu vašej pozornosti. Hlasnejšie bývajú len v období ruje, kedy sa ich hlasové prejavy viac približujú temperamentným Siamkam.
Birma je mačka majestátna a na prvý pohľad odmeraná, napriek tomu však obvykle priľne k svojmu majiteľovi a veĺmi citlivo vníma jeho náladu ako aj celkovú okolitú atmosféru. Ak má pocit, že jej bolo ukrivdené - vie sa uraziť. Svoju náklonnosť dáva najavo spôsobom vlastným väčšine mačiek : pradením a obtieraním hlavy ako aj celého tela o blízku osobu.

Starostlivosť
Vzhľadom ku kvalite srsti Biriem, ktorá sa vďaka svojej štruktúre nechlpí je starostlivosť o ich srsť veľmi jednoduchá - stačí ju raz týždenne jemne prečesať. V období výmeny srsti, najmä zimnej za jarnú, sa može frekvencia česaní mierne zvýšiť, aby sme svojej mačičke pomohli a predišli tak prípadným zažívacím problémom vyplývajúcim z tvorby chuchvalcov srsti v jej zažívacom ústrojenstve. Ostatná starostlivosť je rovnaká ako u ostatných plemien mačiek.

Rozšírenie a popularita
Birma je plemeno, ktoré je u nás na Slovensku pomerne málo známe. Naproti tomu v zahraničí sa toto plemeno teší značnej popularite a obľube a to najmä v krajinách : Francúzsku, Anglicku, Holandsku a Nemecku ale je populárne a známe aj v iných krajinách.
V susedných Čechách je v súčasnosti už niekoľko chovných staníc, úspešne odchovávajúcich toto plemeno. Problémom je však hlavne fakt, že väčšina mačiek je vo vzájomnom príbuzenskom pomere, čo má nepriaznivý vplyv na ďalší rozvoj chovu. Východiskom je import nových kvalitných mačiek z úspešných a kvalitných zahraničných chovov.
Verím, že popularita tohto plemena začne postupne rásť aj u nás na Slovensku a že si toto atraktívne plemeno s úžasnými povahovými vlastnosťami získa srdcia Slovenských milovníkov mačiek, čo je okrem zdravého a kvalitného chovu tiež jedným z cieľov našej chovnej stanice.

Farebné variety Birmy

Štandard FIFe – Birma

Ivana a Miroslav MEDEK - ch.s. Medicat
Janette Holúseková