Ahojte,
volám sa Tony. Narodil som sa v apríli roku 2001 na dedine spolu s dvoma kocúrikmi a dvomi mačičkami. Sfarbenie mám tigrované. Svoju mladosť som prežil v Bratislave – Ružinove, kde sme bývali v podnájme. Nemali sme tam balkón, čo mi chýbalo, mám totiž veľmi rád okolitý svet. Často som sa hrával s mojimi adoptívnymi rodičmi, naháňal som ich, hrýzol a škrabal.

Jedného dňa, keď som bol už dosť veľký sa moji majitelia rozhodli, že ma dajú vykastrovať. To bol najhorší zážitok v mojom živote. Keď mi doktor pichol injekciu do zadného stehna, tak som sa paničke vytrhol z rúk a skryl som sa pod stôl v ordinácii aj s injekciou v stehne. Veľmi ma to bolelo. Našli ma a doktor mi dal ďalšiu. To nemal robil, lebo bola dosť silná a ja som hneď upadol do hlbokého spánku. Doktor ma začal oživovať, pretože mi prestalo biť srdiečko. Už mi nedával nádej, ale ja som bol silný a udržal som sa pri živote.

Po určitom čase sme sa presťahovali do Petržalky - už natrvalo do väčšieho bytu aj s dvoma balkónmi. Môžem odtiaľ sledovať, čo sa deje vôkol. Hrozne rád sa hrám naháňačku po byte. Vybehnem zo spálne cez chodbu a letím do obývačky. Trochu mi robí problém rýchlosť na chodbe, keďže je tam dlažba a občas vyletím zo zákruty. Páničkovia to už pochopili, dali do chodby koberec – to Vám poviem, na ňom je možné zaberať hocijaké ostré zatáčky. Panička beží za mnou a snaží sa ma dobehnúť, no ale veľmi jej to nejde. Asi nemá také ostré pazúriky a nevie tak dobre bežať ako ja. Najradšej sa naháňam neskoro v noci, keď ja dobre vidím. Občas sa skryjem pod stôl v hale a keď môj pánko ide okolo, tak na neho vyskočím a bežím preč. Skoro ráno, keď som hladný, prídem k mojej „mame", ľahnem si jej na brucho alebo na chrbát, začnem vrnkať a ona pochopí, že chcem jesť, tak mi dá nejakú dobrotu.

Občas moji majitelia chodia cez víkend k svojim rodičom na dedinu. Cestu autom nemám veľmi rád, ale na dedine je super. Milujem to tam. Môžem behať po celej záhrade, kde len chcem. Cez deň nie som veľmi odvážny a behám len v okolí domu. Ale akonáhle sa zotmie, odvaha sa mi vráti. Vtedy čakám pri dverách, či niekto príde. Ak sa otvoria dvere, je to moja chvíľa a v momente som vonku. Keď ma chytia, tak sa pániček tvári dôležito a snaží sa mi vysvetliť, že vonku sú autá a psy a aby som si dával pozor. Neviem, čo z toho robí takú vedu.

Až keď naňho zasyčím pochopí, že by mi mal dať pokoj. Veľmi rád sa pozerám von oknom alebo z terasy. Rád počúvam rôzne zvuky vtáčikov a kohúta ako kikiríka.
Asi som naozaj dosť veľký, pretože keď ma vidí niekto prvý raz, tak sa ma bojí a pýtajú sa mojich majiteľov, či nehryziem. Oni s radosťou klamú a tvrdia, že nie, že som celkom kľudný a prítulný (len by si ukázal pániček ruky, hneď by pochopili).

21. septembra 2003 som sa prvýkrát zúčastnil na medzinárodnej výstave mačiek v Bratislave. Súťažil som v kategórii mačka domáca a získal som 1. miesto, zároveň som v BIS získal ocenenie Najlepšia mačka domáca. Majitelia sa veľmi tešili, ale pre mňa to bol deň plný stresu. Okolo mňa bolo plno cudzích mačiek a ľudí. Posudzovateľke som ušiel zo stola, lebo mi pred nosom začala mávať pierkom. Mnoho návštevníkov výstavy sa pri mne pozastavilo a vychválili ma, že som veľmi pekný. Po výstave som pokojnejší a dúfam, že sa už žiadnej výstavy nezúčastním.

Tony